Dejiny niekedy veľmi úspešnej, inokedy skromnejšie úspechy dosahujúcej dychovky Šamorínskeho Dobrovoľného hasičského zboru sa začali pred viac ako 140 rokmi. V kronike dychovky sú počiatočné udalosti zaznamenané nasledovne:

"V roku 1875, keď od vzniku Dobrovoľného hasičského spolku v Šamoríne už uplynuli dva roky, v kruhu milovníkov hudby a priateľov spolku sa začali zaoberať s tým, že by bolo dobré založiť dychovú hasičskú hudbu." Po viacerých pohovoroch sa (na jeseň 1875) dohodli, že založia dychovú hudbu.

Riaditeľ štátom podporovanej chlapčenskej a dievčenskej meštianskej školy v Šamoríne, Béla Ivánfi sa podujal na napísanie potrebných nôt pre dychovú hudbu, pre zaneprázdnenie kvôli školským povinnostiam však už zaúčanie dychovej hudby neprijal. Vedenie a nácvik dychovej hudby prijal Tamás Várnay, obchodník s drobným tovarom. Na začiatku členovia dychovej hudby boli Károly Frank, Alajos Unger, Károly Král, István Hornyatsek, Antal Varga, Ignácz Vida, Károly Meyer a György Kusinczky.

Každý člen dychovej hudby sa zároveň zaviazal, že bude aj aktívnym členom dobrovoľného hasičského družstva, t.j. stane sa hasičom, ba čo viac, ostane hasičom aj v tom prípade, keby sa dychová hudba zrušila.

Odborný rast členov dychovej hudby natoľko určovala láska k hudbe a pevná vôľa, že mesiac po založení už vystúpili pred verejnosť, keď pri príležitosti menín pozdravili pekárskeho majstra, zároveň aj predsedu Dobrovoľného hasičského zboru v Šamoríne, Ferenca Oberhorffera. Skúšky sa konali v miestnosti domu tkáčskeho majstra, Károlya Franka. Členovia dychovej hudby dostali hudobné nástroje sčasti od členov orchestra rímskokatolíckeho kostola, sčasti si zaobstarali sami.

V roku 1879 hudobná príprava dychového zboru už natoľko pokročila, že mohol vystúpiť pred obecenstvom. A svojou disciplinovanosťou a vedomosťou si vydobyl uznanie celej verejnosti. V tomto roku 15. marca (1879) vyšla DH k Pipagyújtó, t.j. k hrobovému pomníku vojakov, ktorí padli v revolúcii r. 1848—1849. DH počas cesty tam aj naspäť hrala pochodové piesne. Pri mohyle, ktorú na počesť domobrancov padlých 12. mája 1848 dali postaviť dámy Žitného ostrova, a ktorú slávnostne odhalili 8. septembra 1861 DH zahrala maďarskú hymnu i národnú oslavnú pieseň Szózat.

Týmto verejným vystúpením sa DH stala natoľko známou a obľúbenou, a to nielen medzi Šamorínčanmi, ale na celom hornom Žitnom ostrove (v Šamorínskom okrese), že takmer na každej slávnostnejšej udalosti musela vystupovať. Dostalo sa jej čoraz viac uznania i finančnej podpory aj zo strany verejnosti. Do roku 1914 (do vypuknutia I. svetovej vojny) sa DH každý rok zúčastnila osláv pri Pipagyújtó.

V Bratislave V roku 1880 zorganizovali krajinský kongres hasičov, na ktorom sa zúčastnili aj šamorínski hasiči a ich dychová hudba. Spravodajca doby o tom písal nasledovne: "Šamorinskych dychovkárov na tejto slávnosti prijali tak vrúcne, že na zábave pri kvetinových domoch v okrasnom parku mesta (dnes Hlboká cesta a Horský park) ich zahrnuli jedlom i občerstvením, a dobrej nálade nebolo konca kraja až do rána druhého dňa."

Pretože vzrástol počet členov DH, od miestneho dobrovoľného hasičského spolku žiadali, aby im uhradil výdavky spojené s nákupom hudobných nástrojov a ich opravou. Šamorínsky hasičský zbor to aj sľúbil. DH od svojho prvého verejného vystúpenia každý rok v posledný fašiangový pondelok zorganizoval fašiangovú zábavu, na ktorej sa zúčastnili najzámožnejší občania mesta i priatelia členov DH. Tieto zábavy už od začiatku patrili k najlepším zábavám, a to nielen preto, že mali výbornú náladu, ale aj po stránke finančnej i morálnej.

Od samého vzniku DH sa stalo tradíciou, že keď niekto z hasičov alebo členov hudobného telesa zomrel, DH bola prítomná na pohrebe a zahrala posledné melódie odchádzajúcemu, tak vyjadrujúc lásku k svojmu druhovi. V niektorých obciach horného Žitného ostrova sa stalo zvykom, že keď niektorý člen hasičského spolku zomrel, jeho čákov položili na rakvu zosnulého. Ak niekto zomrel spomedzi členov dychovej hudby, počas smútočného obradu položili na rakvu jeho hudobný nástroj.

"DH v roku 1882 vystúpila v Mliečne na majálese tamojších hasičov, zároveň hrala aj na slávnostnej večeri u veľkostatkára Lajosa Csibu, ktorý pri príležitosti svojich menín usporiadal večierok. DH za toto vystúpenie dostala ako dar 5 forintov. Okrem toho roku však vystupovali V Šamoríne na tanečnej zábave usporiadanej v Pomlé, za čo dostali 8 forintov. Je pravda, že v Pomlé vtedy ešte nebola tanečná miestnosť, a čardáš tancovali iba na holej zemi." (Krytá tanečná miestnosť V Pomlé bola vybudovaná až v roku 1932.)

Od tej doby už fungovala dychová hudba plynule, len počas svetových vojen bola nútená prerušovať svoju činnosť, keď narukovaných hudobníkov nebola možnosť nahradiť novými muzikantmi.

DH vystupuje každoročne 10-20krát, hlavne na podujatiach hasičského zboru a mesta Šamorín, ale často cestuje aj do zahraničia.

• Obľúbenou tradíciou DH sú Vianočné koncerty. Kapela prednesie pár adventných melódií na rôznych častiach mesta – na Hlavnom námestí, v domove dôchodcov, pred domami primátora, členov a podporovateľov DH.
• Každý rok 1.novembra vystupuje DH pri spomienkovej slávnosti, hrá smútočnú hudbu pri položení vencov na pohreby padlých vojakov.
• DH koncertuje aj v otváracom dni mestského jarmoku.

V roku 2000 klesol počet členov DH na 15, preto prišli na pomoc hudobníci z Dunajskej Lužnej, a od tej doby sa stali trvalými oporami DH.

 

Zoznam dirigentov, umeleckých vedúcich a vedúcich dychovej hudby:

VÁRNAY Tamás	1873-1877
DÉRER Nándor	1877-1881
KUSINECZKY György és FRANK Károly	1881-1887
NÉMETH István	1887-1927
LIMPÁR Pál, id.	1927-1947
MIŠKOVIČ František	1949-1951
POKSTALLER László	1951-1960
CSÁKVÁRY István	1954-1957
LIMPÁR Pál, ifj.	1957-1959
POKSTALLER László	1959-1960
ÁGH József	1960-1961
CSÁKVÁRY István	1961-1970
LIMPÁR Pál, ifj.	1970-1985
FEHÉR Imre	1985-1990
BARÁTH Desző, id. és SZABÓ József. id.	1990-1991
JANAKIEV Olijan	1991-1994
BALOG István	1995-2005
ROČEK Jaroslav	1998-1998
JANOUŠEK Róbert	1999-2008
FEKETE Béla	2008-